Infoslide k téze

Ste nádejná investigatívna novinárka. Je mesiac pred voľbami. Vo vašej krajine existujú dve hlavné politické strany, modrá strana a červená strana. Súčasné volebné preferencie s istotou naznačujú, že voľby vyhrá červená strana, ktorá vás názorovo a hodnotovo reprezentuje.

Dnes ste získali nevyvrátiteľné dôkazy, že červená strana bola zapletená do konšpirácie, v ktorej nezákonne odpočúvali elektronické komunikácie modrej strany. Odhalenie tohto škandálu by viedlo k výraznej strate populality červenej strany a prehre volieb. S istotou by v takom prípade vyhrala modrá strana, s ktorou sa hlboko politicky a hodnotovo nestotožnujete. Veríte tiež, že vláda modrej strany by vašej krajine výrazne uškodila. Nikto iný tieto dôkazy nemá.

Úvod 

Ako poslednú improvizovanú tézu pre prvé kolo regionálnych turnajov sme si zvolili trochu netradičnú aktérovú tézu, ktorá od debatérov a debatérok očakávala predstaviť si, ako by sa zachovali v pozícii investigatívnej novinárky čeliacej morálnej a etickej dileme. 

Interpretácia tézy 

V prvom rade je dôležité uvedomiť si, že téza patrí do kategórie tzv. aktérových téz, teda téz, ktoré sa nedebatujú z pohľadu spoločnosti, ale z pohľadu konkrétneho aktéra, v tomto prípade imaginárnej novinárky. Z tohto dôvodu v tejto téze nestačí vykresľovať kladné alebo záporné aspekty rozhodnutia novinárky na spoločnosť ako takú. Od debatných tímov sa očakávalo, že sa prioritne zamerajú na dopady alebo princípy týkajúce sa samotnej novinárky. Spoločenské dopady sa síce debatovať dajú tiež, ale iba za predpokladu, že tímy uveriteľne vykreslia, prečo by tieto dopady na spoločnosť mali novinárku  zaujímať a mala by sa podľa nich rozhodovať. Bez dostatočného „linkovania” (odkazovania) argumentov na daného aktéra sa aktérové tézy debatujú len veľmi ťažko a dopady argumentov sa strácajú. 

Druhý krok pri interpretácii takejto imaginárnej tézy je dostatočne sa zamyslieť nad tým, v akom svete tézu debatujeme a aký naratív (vykresľovanie sveta) zvolíme. Z tézy je jasné, že debata sa odohráva vo fiktívnej krajine, s dvoma silnými politickými stranami, ktorých politiky a názory ale nepoznáme. Bolo by preto strategickou chybou spájať tieto fiktívne politické strany so skutočnými stranami, ktoré pôsobia na Slovensku alebo vo svete. Poznáme len silný názor novinárky na dané strany a že červená strana bola zapletená vo veľkom škandále. Každej strane bude vyhovovať odlišne vykreslený svet – kým argumenty súhlasnej strany budú uveriteľnejšie vo fungujúcej modernej demokracii so silným systémom bŕzd a protiváh (a teda riziká vlády modrej strany nebudú také veľké a nesprávnosť zakrývania korupcie intuitívnejšia), nesúhlasnej strane bude viac vyhovovať demokracia, v ktorej panuje napätie a politická nestabilita (a teda bude ochrana krajiny pred „zlou” vládou pôsobiť ako občianska povinnosť). Je na oboch tímoch pokúsiť sa tento naratív predať rozhodcovskému panelu. 

Tak ako nepoznáme názory červenej strany, nepoznáme ani politické presvedčenie novinárky. Vieme len predpokladať, že politickému ekosystému jej krajiny rozumie o nejakú úroveň lepšie ako priemerný volič, nakoľko má vnútorné informácie o politických kauzách. 

Následne sa tímy môžu zamyslieť čo z týchto informácii vedia vyvodiť. To že niektoré informácie nemáme totižto neznamená, že s nimi nevieme v debate pracovať a že nevieme skúsiť argumentovať, že nejaká informácia je pravdepodobná a dá sa z kontextu tézy vyvodiť. Súhlasná strana napríklad vie predpokladať, že novinárka je čestná, verí v novinársku etiku a má dostatočný dosah svojimi reportážami. Nesúhlasná strana sa zas môže pokúsiť argumentovať, že ak novinárka napriek tomuto zvažuje, že škandál nezverejní (a teda ochráni víťazstvo červenej strany), robí tak len preto, že modrá strana je naozaj v nejakom politickom aspekte problematická a ona ako niekto, kto sa politike pravdepodobne rozumie, to dôkladne zvážila. Samozrejme, tieto predpoklady môžu byť druhou stranou spochybnené a debatné tímy musia byť pripravené obhájiť si ich pravdepodobnosť. 

Súhlasná strana 

Budúca kariéra novinárky

Na osobnej úrovni sa dá argumentovať o pozitívnych dopadoch na novinárku samotnú. Zverejnením veľkého kurupčného škandálu by novinárka získala silnú pozíciu a rešpekt ako objektívna a nezaujatá novinárka. Informovanie o takto veľkom škandále by jej tak zabezpečilo platformu pre budúcu investigatívnu prácu.

Na druhú stranu, aj keď je zatiaľ jediný novinár, kto informáciu o škandále má, pravda má tendenciu vyjsť najavo a ak sa neskôr ukáže, že dôkazy mala a vedome ich nezverejnila, jej kariéra by tým značne utrpela. Preto je lepšie dôkazy o škandále zverejniť. 

Nezastupiteľná úloha médií ako „štvrtého pilieru demokratickej spoločnosti”

Druhý spôsob, ako túto tézu na súhlasnej strane debatovať, je skrz rolu tradičných médií a novinársku etiku. Žurnalistika má slúžiť verejnému záujmu a novinári a novinárky nie sú len bežní občania, ale inštitúcia, od ktorej sa vzhľadom na ich špecifické postavenie v spoločnosti a vplyv na verejnú mienku očakáva vyšší štandard správania a rozhodovania. Novinári majú totižto jedinečný prístup k informáciám, ktoré bežní občania a občianky nemajú. Ich poslaním nie je prejavovať politické sympatie, ale chrániť verejný záujem a udržiavať demokratické procesy. Ide o silnú stratégiu, avšak je dôležité nezabudnúť naprieč debatou vysvetľovať, prečo by aktéra tejto tézy (t.j. novinárku) tento princíp mal zaujímať. 

Tento argument sa dá analyzovať rozličnými spôsobmi. Prvým spôsobom je ukázať dôležitosť nezávislosti a objektivity pre žurnalistiku ako takú. Ak novinári a novinárky selektívne zverejňujú informácie podľa politických sympatií, médiá strácajú legitimitu v očiach verejnosti. To eventuálne môže podkopať ich úlohu ako strážcov demokracie a vedie k oslabeniu demokratického zriadenia ako takého – slabé tradičné média majú za následok rast nekontrolovaných konšpirácií a neoverených informácií. Novinárka by sa nemala správať tak, že poškodzuje práve tie hodnoty, ktoré jej práca a poslanie bráni.  

Druhý spôsob je analyzovať úlohu médií je viac principiálne, skrz právo voličov a voličiek na informované rozhodnutie pri voľbách. Demokracia predpokladá, že občania a občianky hlasujú na základe pravdivých a úplných informácií. Úloha zbierať a zdieľať tieto informácie bola spoločnosťou zverená médiám, ktoré takto „dlžia” verejnosti pravdu. Aj keby by modrá strana vládla horšie, toto hodnotenie patrí voličom a voličkám pri urnách, nie novinárke. Je preto jej morálnou povinnosťou zverejniť informácie o škandále (tento argument teda stojí na predpoklade, že novinárka by mala niečo spraviť práve z dôvodu, že je to správne). 

Samozrejme, novinárska etika a rola médií v spoločnosti sa dá analyzovať mnohými spôsobmi a zamyslenie sa nad tým, prečo ako spoločnosť očakávame od novinárov a novinárok pravdu a objektivitu, bolo kľúčovým pre kvalitu debaty.

Nesúhlasná strana 

Aj novinárka je občianka jej krajiny

Nesúhlasná strana môže poukázať, že novinárka stojí medzi morálnou dilemou – novinárska etika verzus jej osobné presvedčenia o modrej strane. Nie je nevyhnutné, aby nesúhlasná strana poprela novinársku etiku ako takú, jej úlohou je ukázať, že v tomto konkrétnom prípade by sa rozhodli inak, než im pravidlá žurnalistiky diktujú. Naša aktérka nie je len novinárka, ale aj občianka s politickými hodnotami, ktorá chce žiť ďalej v jej krajine, na ktorej jej záleží. V situácii, kde sa tieto role dostanú do priameho konfliktu, nie je samozrejmé, že profesionálna rola má vždy absolútnu prednosť. Od jednotlivca nemožno morálne vyžadovať, aby obetoval svoju politickú víziu budúcnosti krajiny a v prípade našej novinárky, prakticky niesol plnú zodpovednosť za nástup vlády, ktorú považuje za škodlivú. Zverejnenie informácie, ktorú pozná len ona, tesne pred voľbami, z nej robí kľúčového politického aktéra, čo je bremeno, ktoré nemusí prijať. Morálna povinnosť má hranice, najmä ak dôsledky presahujú rozumné očakávania od jednotlivca.

Minimalizácia celkovej spoločenskej ujmy

Nesúhlasná strana tiež môže spochybniť morálnosť rozhodnutia zverejniť informácie o škandále. Vláda modrej strany by podľa presvedčenia novinárky prijímala rozhodnutia, ktoré vážne poškodia krajinu. V prípade našej novinárky by teda jej rozhodnutie jednoznačne viedlo k tejto situácii, ku ktorej by rozhodnutím nezverejniť dôkazy nedošlo. To znamená, že len ona má možnosť ovplyvniť dopady, ktoré by vládou modrej strany nastali. Jednorazové porušenie novinárskej neutrality je v takom prípade menšie zlo než systematická škoda spôsobená vládou modrej strany. Novinárska etika má totižto zmysel len ak slúži demokracii ako celku. Ak jej mechanické uplatnenie demokraciu poškodzuje, novinárka by ňou nemala byť viazaná. Absolútna snaha o jednostrannú morálku bez ohľadu na následky je nezodpovedná. Práve preto je správnejšie rozhodnutie dôkazy o škandále nezverejniť. 

Táto argumentačná línia je o to silnejšia, o čo presvedčivejšie nesúhlasná strana vykreslí nebezpečnosť modrej strany. Samozrejme, detaily nepoznáme. Ako sme však vysvetľovali vyššie, novinárka má viac informácií o politickom dianí než bežný volič či volička. Rovnako nie je nepravdepodobné, že ak novinárka seriózne zvažuje porušenie novinárskych pravidiel, ktoré doteraz pravdepodobne rešpektovala, potom modrá strana musí presadzovať skutočne nebezpečné politiky. Inými slovami, čím silnejší naratív (vykreslovanie sveta) nesúhlasná strana predala rozhodcovskému panelu, tým silnejšia ich argumentácia bude. 

Záver 

Ako si čitatelia mohli všimnúť, táto téza preverila nielen zručnosti debatérok a debatérov pri práci s hodnotami a princípmi (téza sa len ťažko debatuje cez čisto praktické dopady, rozhodcovia a rozhodkyne sa obvykle museli pri rozhodovaní spýtať aj otázku, ktoré rozhodnutie je morálne správne), ale aj schopnosti pracovať s tézou (čo sa z poskytnutých informácii dá vyvodiť a čo naopak nedá), budovať naratív (vykresľovať svet) a určovania kritérií, ktoré by mali konkrétneho aktéra zaujímať pri rozhodovaní sa nad morálnou dilemou. Lepšie hodnotené reči jasne pomenovali, o aký konflikt hodnôt v téze ide a ponúkli zrozumiteľne vykreslené a intuitívne rámcovanie správania sa aktérky tézy. V debatách sa teda viac darilo kreatívnym tímom, ktoré pri príprave strávili dostatok času nielen na argumentoch samotných, ale aj premýšľaní na tom, ako sa ich strategické rozhodnutia (rámcovanie, naratív, kritérium, hodnoty…) odrazia na ich argumentácii.